Jedlo sa už tlačí. Takto bude chutiť limitka.

Kris a Eva zo Žufane uvarili 208-stranové Jedlo. Najedia sa z neho všežravci, vegáni, bezlepkáči, ale aj tí, ktorí mlieko nemusia. S pomocou ľudí, ktorí si knihu zakúpili počas aktuálnej predpredajovej kampane, sa nám podarilo vyzbierať dostatok financií na to, aby sme poslali Jedlo do tlače. No a kým sa kniha tlačí, zavolali sme si autorky Jedla, Kris a Evu, na kus reči.

V tomto rozhovore sa dočítate:

• Prečo sa Kris a Eva rozhodli vytvoriť senzorickú verziu knihy Jedlo a ako bude vlastne taká kniha chutiť
• Ktorý recept odštartoval napísanie knihy a na čom si najviac autorky Kris a Eva pochutia
• Z ktorej ilustrácie mala Eva najväčšiu radosť a ktorú musela nakoniec celú prekresliť
• Či ide o ich prvú publikáciu
• Kde a ako vznikali fotografie k receptom
• Čo bolo pre Kris a Evu najťažšie pri písaní knihy Jedlo

Jedlo má aj svoju limitku, ide o desať skutočne chutných titulov. Interne ste ju nazvali „senzorická kniha“. Čo je to, prosím vás, zač?

Kris: Senzorika je o reálnom spoznávaní materiálov. V tomto konkrétnom prípade sú to teda suroviny, s ktorými varíme. Myslíme si, že kuchárska kniha je dobrá vtedy, keď ňou človek žije, keď je súčasťou vašich kuchýň, životov, dní. Keď je špinavá, má ochytané strany a kľudne môže mať aj rožteky, či sem – tam nejakú šmuhu od suroviny, s ktorou ste varili. Preto sme sa s Evou rozhodli ochutiť limitku jedlými šmuhami. A nielen to! Limitovaná edícia bude voňať po škorici a klinčeku. Bude ozdobená lisovanými bylinkami a listami, dokreslená Evinými ilustráciami a možno aj mojimi básňami. Keďže je tých limitovaných kníh len desať, tak každú jednu chceme prispôsobiť človeku, ktorý si ju kúpi a tým pádom bude nielen limitovaná, ale aj jedinečná.

Kris medzičasom automaticky prešla k dochucovaniu knihy. Zobrala si malú nádobku a už sypala škoricu na strany. Tak nám rovno napadlo spýtať sa, ktoré jesenno-zimné ochucovadlá majú Kris a Eva najradšej. Kris začala hneď vymenúvať: kurkuma, badián, škorica, fenikel…

Eva: Z jesenno-zimných to bude asi perníkové korenie. Ja som paradoxne dlhé roky neznášala škoricu, vzťah som si k nej našla až počas posledných rokov v Žufani. Musela som si ho nájsť. Kris sa o to postarala. (Smiech). Teda takto: Kris ma podporila v tom, aby som začala mať rada škoricu.

Eva často vraví, že do knihy Jedlo prispela aj svojimi kresbičkami. Môžeme vás však uistiť, že ide o plnohodnotné ilustrácie, nad ktorými strávila vyše mesiaca intenzívnej práce. Obrovskú radosť mala najmä zo žĺtkového rezu. Ide vlastne o jeho dekompozíciu, ktorá pokračuje chutným receptom na strane 99.

Eva: Ilustrovanie kelu mi zabralo nejakých 15- 16 hodín. Respektíve vtedy som to prestala radšej rátať. 

Kreslím odmalička, je to jedna z mojich najobľúbenejších činností, ale nikdy som si v tom nejak neverila. Vlastne zlom nastal až teraz, kedy ma moje blízke okolie (ukazuje prstom na Kris) tak povediac donútilo k tomu, aby som sa svojimi ilustráciami prezentovala aj verejne.

Kris: Ja sa stále smejem, že táto kniha je vlastne takou Evinou, minimálne, maturitou v kreslení.

Eva: Inak taká pikoška, prvú kresbu, ktorú som do knihy kreslila, som musela nakoniec úplne celú prerobiť. Môj štýl sa jednoducho každou jednou ilustráciou formoval až mi tam nakoniec tá moja prvá kresba do knihy vôbec nepasovala.

Naopak Kris dochucovala knihu písmom, konkrétne básňami… 

Kris: Mne sa na týchto básňach (pozn. tie, čo sú uverejnené v knihe Jedlo) páči, že zachytávajú emócie spojené s jedlom. Tiež na sebe vidím, že sa mi mení môj štýl písania a posúva sa ďalej, ale s básňami je to iné. Sú ako keby také stále, zakonzervované.

Eva: No takto… (Kris ) má doma uverejnenú svoju najkratšiu zbierku básní. Sú to tri – štyri básne, ktoré som jej raz zilustrovala k Vianociam, čiže my už máme za sebou jednu spoločnú publikáciu. (Smiech)

Kris: Vlastne teraz, keď sa o tom rozprávame, tak mi napadlo, že jednu báseň som už zverejnila. Je to báseň Štedrá, ktorú sme využili v Žufani na vianočnú pohľadnicu. Aj na tejto básni je vidieť, že je stále živá, aktuálna, tak verím, že čitateľov zahreje počas týchto Vianoc.

Rozobrali sme už prvú ilustráciu, básne aj dochucovadlá. Spomínate si aj na prvý recept, ktorý ste do knihy Jedlo napísali? Ktorý recept odštartoval celú túto jesenno-zimnú kuchársku knihu?

(Chvíľu sa zmätene na seba pozerajú) 

Kris: Fúúúú

Eva: Inak nevem, či to náhodou nebola táto štedrá torta (ukazujúc na fotografiu v knihe).

Kris: Určite to bolo niečo štedré. Ono sa to na seba nabaľovalo – jedna vyslovila štedrá kaša, druhá štedrá torta a potom makový koláč s jablkami…

Eva: Ale nepamätáme si, ktorý recept to bol konkrétne. Vznikalo to veľmi spontánne.

A ten najobľúbenejší?

Eva: Jednoznačne francúzske zemiaky.

Kris: To je ako Sofiina voľba a povedať, ktoré dieťa máš najradšej. Tých receptov je tam 60, ale asi som rada hlavne za tie naše kaše. Je to taká jednoduchá, všeobjímajúca vec. Najviac hrdá som ale na štedrú tortu, je to taký môj „masterpiece”. Je bezlepková na základe štedrého vianočného koláča, ktorý je teda tradične kysnutý, no ja som ho trošku pozmenila. Tento recept je odľahčený, ale zároveň vyzerá veľmi slávnostne. (ukazuje na fotografiu štedrej torty v knihe)

Tie fotografie v knihe sú naozaj všetky nádherné. Predpokladám ale, že nevznikali len u vás doma. 

Eva: Fotky do knihy nám robili naši dobrí kamoši, Maťa a Maťo. V podstate s každým fotením sa spája radosť. Tým, že sú to kamoši, tak celé fotenie bolo veľmi spontánne a prirodzené. Každý jeden recept, ktorý je na fotke zachytený, bol aj zjedený. Neboli prikrášľované – tak ako sme ich pripravili, tak ich nafotili a potom sme ich spoločne aj zjedli.

Kris: Ja sa vždy smejem, že my sme chceli tráviť čas s našimi kamošmi, ktorí aj veľmi dobre fotia – s Maťom a s Maťou. Tak sme si vymysleli knihu. Jedno fotenie sme zorganizovali doma u mojej kamarátky, ďalšie sme mali na chate v Španej Doline, potom sme niečo nafotili u mňa doma, ale vždy to bolo skôr o tom, že sme trávili čas spolu ako kamoši a popritom sa im podarilo zachytiť aj recepty.

 Vyzerá to tak, že vizuálna stránka Jedla je pre vás dôležitá. Platí to aj na tanieri?

Eva: Ja si myslím, že áno. Dávam si na tom záležať, ako to jedlo na tanieri „nastajlujem“. Dokona aj samej sebe.

Kris: Eve na tom záleží určite trošku viac ako mne. Ale samozrejme, aj mne sa páči, keď to na tanieri vyzerá pekne. No nemám rada, keď forma servírovania prevyšuje chuť. Ale veľmi rada jem z pekného porcelánu.

A keď už máte to jedlo pekne naservírované, koho by ste ním najradšej pohostili?

Eva: (smiech) Ja by som chcela pohostiť seba, respektíve, chcela by som, aby mi niekto navaril a takto pekne ma aj pohostil.

Toto bola vaša prvá kniha. Keď sa pozriete spätne, čo bolo pre vás najťažšie na písaní knihy?

Eva: Dávanie dokopy receptov. Presné gramážovanie, zapisovanie, skladanie, aby z toho vzišiel recept, ktorý sa hodí do knihy.

Kris: Áno a táto Evina odpoveď mi aj nahrala na premostenie k tomu, prečo sme sa rozhodli spraviť aj takú tú „rukolapnú“ limitku Jedla dochutenú o ingrediencie a suroviny.

 Ja a Eva jednoducho tvoríme. Preto je pre nás ťažké držať sa receptu, všetko presne navážiť a zaškatuľkovať. Je to ako keby mal maliar vážiť farbu, ktorú dá na obraz.

Čiže spisovanie receptov bolo pre nás v postate veľmi rušivé. Bola to taká výzva.

Kris: Ale takisto bolo pre mňa náročné odovzdať finálne texty. Jednoducho sa ku mne dostavil taký ten pocit pochybnosti, kedy som si vravela, že to musím celé spáliť a nikto to nikdy nesmie vidieť.

Eva: Ale tak je to jednoducho so všetkým. Ten strach je tu stále a aj bude. Či už ide o písanie knihy, otvorenie gastro prevádzky alebo čokoľvek iné v živote. Jednoducho sa cez to treba preniesť aj s tým strachom.