Sivá planéta a Muška

Neviem, v čo veríte vy, ale ja verím v to, že veci majú svoju dušu. Nie takú, akú máme my ľudia, to, samozrejme, nie. Tá ich duša je o príbehoch. Vedela som to už ako malé dieťa. Vtedy som dokonca verila i v to, že hračky v noci ožívajú. Dnes viem, že to nie je pravda, ale aj tak tomu stále verím. Lebo chcem. Ľudia veria na kadečo – na zúbkovú vílu, na Santa Clausa, na veľkonočných zajacov, na duchov, na víly i na škriatkov. No a ja som presvedčená o tom, že veci majú svoju dušu plnú príbehov, ktorú do nich zapísali ich predchádzajúci majitelia.
(ukážka z knihy Muška)

A tiež verím, že rozprávky sú všade okolo nás a kto chce, ten ich vidí…

Ahoj! Srdečne zdravím každého, kto tieto riadky číta! Volám sa Viera Kočiš Čechová, ale ak vám to neprekáža – volajte ma radšej Veruška Bobeková. To znie menej prísne a oficiálne a bez debát viac rozprávkovo. Presne tak ako sa mi to páči. A prosím, smelo mi tykajte. Je to ústretovejšie a priateľskejšie než vykanie. Ale dosť bolo klábosenia, poďme k veci. Možno viete a možno nie, že minulého roku sa mi narodili tri knihy. Pre mňa to znamená veľmi veľa. Vôbec po prvýkrát v živote som mala pocit, že som sa reálne dotkla snov. Je to krásny pocit! Vďaka vašej podpore som si pričuchla k práci ozajstnej rozprávkarky.

Odrazu som videla rešpekt v očiach ľudí, ktorí mojim rozprávkam dovtedy neverili a moje písanie nebolo pre nich nič viac a nič menej ako hobby. Ibaže toto nie je iba hobby. Lebo byť rozprávkarom je skutočná práca a ak existuje nejaký slovník alebo zoznam zamestnaní, rozprávkar by tam mal mať svoje čestné miesto. O tom sa hádam ani nemusíme baviť! A hej, ja mám na tú pracovnú pozíciu stále zálusk. I preto som tu, zas a znova a po Maruške, Ripke a 6 deťoch vám chcem “kohosi” nového predstaviť – Sivú planétu a Mušku.

KTO JE VERUŠKA BOBEKOVÁ?

Možno by to na úvod chcelo povedať niečo o mne. Kto som a tak. Nuž, asi vás sklamem, lebo ja som úplne obyčajná žena, mamina úžasného chlapca menom Jorik (ktorého logické myslenie asi cca pred dvoma rokmi prekročilo to moje), ktorá miluje rozprávkové detské knihy, loviť poklady v sekáčoch, voňavkovať sa, čo to dá, chrúmať pritom oriešky každého druhu (okrem lieskovcov, lebo alergia) a ktorej poznávacím znamením je batoh na chrbte. Kabelka je síce krásna vec, ale ďakujem pekne, do batoha sa mi zmestí i veľký skicár a potom, taká drobnosť – batoh viac ladí s teniskami.

Na záhradnej ulici, v domčeku číslo 11, vlastním malú izbietku na prízemí. Pôvodne to mala byť jedáleň, ale teraz je to moja pracovňa. Nikdy som nemala svoju vlastnú izbu, tak si to patrične vychutnávam a áno, presne v tej malej izbe sa rodia všetky moje rozprávky. Ak by ste chceli vedieť viac, pozrite si toto video o mne a o rozprávkach:

PRE KOHO PÍŠEM ROZPRÁVKY?

Rozprávky píšem pre každého, vrátane seba. Lebo som hlboko presvedčená, že ich každý potrebuje. Jak malý, tak veľký, jak mladý, tak starý. Častokrát sa ma ľudia pýtajú na presnú vekovú hranicu, pre akú sú moje knihy určené. Nemám veľmi v láske túto otázku, ale rozumiem jej. Dávno som si všimla, že ľudia veci radi škatuľkujú a nálepkujú, aby sa vedelo, čo kde patrí a aby bol vo všetkom poriadok a nie chaos. Ibaže rozprávky sú presne tá výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo. Tobôž čo sa týka tej hornej vekovej hranice. Alebo nebodaj môže niekto z nás povedať, že toto je ten vek, kedy je už človek na rozprávky pristarý? Nemyslím.

Spodná veková hranica je možno máličko iná. Ale i tu zastávam názor, že stačí, aby sa dospelý/rodič k rozprávke správne postavil a vzhľadom na vek dieťaťa mu ju vhodne prerozprával. No za slovo ma nechytajte. Nie som odborník, len milovník rozprávok, ktorý ich svojmu synovi čítal už ako bábätku. Na škodu to nebolo. Lebo vyrástol z neho rozumný chalan a navyše, knihy má doteraz nesmierne rád!

SIVÁ PLANÉTA JE JEDNOU Z TÝCH ROZPRÁVOK, KTORÁ ZA MNOU PRIŠLA SAMA

Veru tak, prišla. Lebo s rozprávkami je to ako s duchmi. Niekedy ich vidíte, inokedy iba počujete a občas si ich jednoducho iba vymyslíte. Ja som ducha ešte nevidela, ale zato rozprávku vidím temer všade. No nie každá je špeciálna. Myslím taká, ktorú si chcem uchmatnúť a ponechať. Ibaže Sivá planéta taká bola. Páčila sa mi na prvé počutie. I preto, keď sa predo mnou zjavila, nelenila som, chytila som ju za pačesy a viac nikam nepustila. Skrývala v sebe totižto príbeh malej Vavy, dievčatka, ktoré rodičia opustili. V snahe darovať mu lepšiu budúcnosť, ho nechali pred obchodom lakomého Komudusa. Ten mu naveľa daroval nikým nechcenú sivú planétu, ktorá sa ho ako vlastná matka ujala a po svojom ho vychovala.

Všeobecne by sa dalo povedať, že Sivá planéta je veršovaný príbeh o sile priateľstva, ktorá premôže i chladné sivé srdcia. No hovorí aj o lakomstve a osamelosti, ktoré ešte nikdy nikoho šťastným neurobili. Ani bohatého Komudusa…

Vypočujte si ukážku z knižky Sivá planéta (číta Monika Bookvička Freml):

Knižka s rozsahom 80 strán dopĺňa Veruškinu edíciu veršovaných rozprávok z minulého roka. K Ripke, Maruške a 6 deťom tak čoskoro snáď pribudne aj Sivá planéta, plná krásnych veršov a ilustrácií.

MUŠKA BUDE NAVŽDY MOJOU PRVOU „VÄČŠOU“ ROZPRÁVKOU

A ja tajne dúfam, že nie poslednou. Lebo aj keď to bola pre mňa výzva, veľmi rada sa s ňou znova popasujem. Ale prejdem k Muške…

Na rozdiel od Sivej planéty sa na svet pýtala veľmi pomaly. Všetko to jedného dňa začala úplne obyčajná ovocná muška, ktorá za mnou deň čo deň chodila a mne napadlo, že to by muselo byť skvelé mať takú mušku ako domáce zvieratko! A keďže čosi také nie je možné, nuž som si to aspoň predstavila. Aby muške v mojej predstave nebolo smutno, vymyslela som jej priateľku – pehavú Izidoru. No to už bola rozprávka za dverami. Škoda len, že tam dlho zostala. Lebo hádam aj zopár mesiacov prešlo, kým sa mi rozhodla ukázať.

Avšak oplatilo sa čakať. Rozprávka o Muške mi totižto pripomína, aké dôležité je vidieť veci nielen ako obyčajné predmety, ale aj ako príbehy, ktoré sa za nimi schovávajú. V súčasnosti na tieto veci zabúdame. Rovnako ako zabúdame na rozprávky. Izidore ich nikdy nikto nečítal, a predsa si k nim našla cestu. Ba i verí, že sú pre nás veľmi dôležité. Lebo len ak si ich v sebe nosíme, môžu sa nám diať veci zázračné…

Vypočujte si ukážku z knižky Muška (číta Monika Bookvička Freml):

Priznám sa vám, neskutočne som sa tešila na napísanie tohto príbehu. Tak neskutočne, až som nevydržala a hneď prvú neohrabanú verziu som testovala na svojich čitateľoch. Mnohým Muška učarila, to áno, ale našli sa aj pripomienky. A ja som načúvala a prisahám, každý jeden koment som ohundrala, tak akceptovala a napokon si vyhrnula rukávy a s pochopením som na každom jednom zapracovala. Písanie je v mnohom o pokore. I preto som skresala zo svojho poetického štýlu písania a nechala som slová nech sa uložia do poradia, v akom sú čitateľovi priateľskejšie.

ROZPRÁVKY BY V NÁS MALI ČOSI ZANECHAŤ

Aj keď ponaučenie alebo posolstvo v rozprávke nie je vyslovene naservírované ako na tanieri, vždy si v nej vieme čosi pre seba nájsť. Mne úplne postačí, ak moja rozprávka kdesi vo vnútri zacinká. Nemusí nič učiť, nikam viesť. Stačí, ak čosi vo vnútri pohladí alebo pokreslí, vyfarbí alebo sa tam niekde uloží a len zaplní nejakú tú dierku, čo tam bola, ale…ALE… je skvelé, keď aj poučí. Rozprávka nie je ako rodič, ktorý káže a prikazuje (aj keď v dobrom a s láskou!), ona si len tak preletí a čosi v nás zanechá. A takto nenápadne a nenásilne sa dá kadečo v deťoch popísať. A nie len v deťoch!

Tieto slová som napísala počas mojej prvej kampane a veru ani dnes by som na nich nič nemenila. Stojím si za každým jedným slovom. Akurát, že vtedy som ich písala s pomyslením na Marušku, ktorá si v sebe nijaké ponaučenie neniesla. V prípade Mušky a Sivej planéty sa však týmto zaoberať nemusím. I keď pri oboch platí, že ma najviac poteší, ak vo vás “zacinkajú”. Lebo čo viac môžem ako rozprávkar od svojej rozprávky chcieť?

No ani “lovci” ponaučení neostanú s prázdnymi vreckami, lebo obe rozprávky si v sebe nesú svoje rozprávkové posolstvo. Sivá planéta poukazuje na krásu priateľstva, ktorú cítime, keď sa s vecami hmotnými i nehmotnými delíme. Lebo ani to najväčšie šťastie na svete neteší, ak sa oň nemáme s kým podeliť. A Muška nám zas pripomína honbu za vecami, ktorými si plníme naše svety. Farby na svetri nám ešte ani poriadne nevybledli a už chceme sveter nový. Muška nás učí, aby sme sa zastavili a všimli si toho na veciach viac, než len ich zbrusu nový lesk. Rovnako nám pripomína dôležitosť rozprávok v našich životoch. Lebo darmo, že už nie sme deti, z rozprávok by sme nikdy vyrásť nemali.

Minulý rok sa vďaka vám narodili moje prvé tri knihy. Aby sa mohli narodiť aj ďalšie dve, potrebujem znova vašu podporu a pomoc. Bez nej to nepôjde. Nuž, ak vás moje rozprávky oslovili, dajte im, prosím, šancu. Prezradím vám, že nerada o čosi žiadam a nerada o veci prosím. Som tvrdohlavá ako palica a rada si veci robím sama, po svojom a bez pomoci. Ibaže v mene rozprávkova, na čele s kde bolo, tam bolo, za všetky šťastné i smutné zvonce v závere sa nehanbím a bojujem. Lebo moja mamina vždy hovorila, že na knihu netreba peňazí ľutovať a rozprávkovo za mojím chrbtom zase, že v dnešnej tak trocha ponurej dobe, sa rozprávky priam žiadajú. Nuž, skúsme ich v nás nechať zacinkať…

Vaša Veruška Bobeková