EZOPO BookClub s Lukášom Cabalom – o Trenčíne, písaní a veľkomestách

V septembri sme na BookClub pozvali Lukáša Cabalu, autora kníh Satori v Trenčíne a Jar v Jekaterinburgu. Prečítaj si, o čom sme sa s Lukášom rozprávali a vidíme sa ďalšom BookClube v októbri! 

O Satori v Trenčíne 

• Ilustrátorku Annu Cimu som oslovil, keď text ešte nebol hotový, nemal som ani vydavateľa. Dnes si to neviem predstaviť, osloviť niekoho, keď ešte človek nemá hotový text a nechápem, prečo som to urobil. Predtým som čítal jej knihu Probudím se na šibuji a zaujali ma jej čiernobiele ilustrácie, ktoré boli úplne iné. Mal som dojem, že pocit, ktorý z nich išiel, bol presne to, čo som chcel dosiahnuť v Satori v Trenčíne. Súhlasila, ale povedala, že to skúsime inak. Prečítala si text a pochopila, že do Trenčína musíme dať prvky New Yorku alebo Tokia. Mal som iba jeden konkrétny návrh a to je ilustrácia, kde sú postavy Vincenta a Kláry v metre.

• Postava Sáry skutočne existuje, aj knihu čítala. Žije vo Francúzsku, akurát narozdiel od príbehu, sa odtiaľ nikdy nevrátila. Bola inšpiráciou poviedky, z ktorej sa stala prvá kapitola Satori v Trenčíne. Text sa jej páčil, ale mala z toho ťažkú nostalgiu a bolo jej clivo, pripomínalo jej to staré časy v Trenčíne. Pre ňu bola kniha návratom, možno až takým príliš ťažkým. 

O Trenčíne 

• Neviem, či ma ľudia v Trenčíne spoznávajú, ak áno, nemám pocit, že by mi to dávali najavo. Nikto po mne neskáče, že to je Lukáš Cabala, to určite nie (smiech). Trenčín je malé mesto, poznáme sa tam aspoň z videnia, čiže prepokladám, že vedia kto som ja, keď ja viem, kto sú oni.

• K Trenčínu mám vzťah kvôli tomu, že som tam celý život, aj keď žijem viac-menej na predmestí. K prostrediu Starého mesta s hradom, námestia a uličiek – mám k tomu nostalgiu a myslím, že aj Satori v Trenčíne je dosť nostalgická kniha. Mám vlastne rád celý ten systém, tú sieť mesta. Je tam kino, je tam ďalšie kino, je tam kaviareň, je tam reštaurácia, miesta, kde som kedysi chodieval. A čo mám rád na Slovensku? Asi Trenčín (smiech).

O premene Trenčína na metropolu s mrakodrapmi 

• Nebol to nejaký plán, že teraz píšem o veľkomeste. Proste sa postavy vyviezli na 35. poschodie a odvtedy sa to nabalovalo ďalej. Vlastne som v žiadnom veľkomeste nikdy nebol.

• Fascinuje ma kozmopolitnosť a mne by sa páčilo, keby Trenčín bol tak kozmopolitný, ako napríklad New York alebo Tokio. On vlastne aj je. Žije tam kopec národností, v mojom texte som to akurát znásobil, ale tí ľudia tam sú, nemusel som si ich vymýšľať. Samozrejme, nie je tam čínska štvrť, ale sú tam napríklad čínske reštaurácie.

• Niektorí ľudia, moju knihu brali ako územný plán a hovorili ,,Preboha nie, Trenčín nemôže byť taký veľký!” Ja nečakám, že bude taký veľký, ale mne osobne by sa páčilo, kebyže sa zobudím a Trenčín by bol ako New York. Ľudia by vtedy museli prijať, že to mesto je kozmopolitné, že tam žijú ľudia rôznych národností. Vo veľkomeste by to bolo viac samozrejmé. V malom meste ľudia často reagujú ,,Preboha, to je iná rasa,” vo veľkomeste si to nikto nevšíma.

O knihách 

• Doma sme mali kníh toľko, koľko mala v podstate každá domácnosť, nič extra. Mali sme takú tú knižnicu, ktorú mal v tej dobe každý. Ja som tak extra začal čítať až po dvadsiatke. Dovtedy som čítal naozaj výnimočne. V dvadsiatke som si prečítal Kerouacov román Na ceste a odvtedy čítam vkuse, bez prestávok.

O písaní 

• Prvé veci, ktoré som napísal, boli strašné. Je dobre, že tie poviedky nikde neexistujú. Bol to veľmi dlhý proces, pomaly som sa zlepšoval a trvalo dlho, kým som mal ,,normálnu” úroveň, s ktorou som mohol ísť niekam do nejakej súťaže. To bolo až dávno po dvadsiatke. Ja som bol taký bežný chalan z okraja mesta, žiadny intelektuál – to prišlo až neskôr. 

• Píšem vtedy, keď skončím s prácou v antikvariáte, čo je väčšinou o štvrtej alebo piatej. Záleží na tom, v akej fáze písania som. Prvé dve tretiny píšem každý deň trochu, ku koncu knihy už píšem takmer stále. Nemám konkrétnu rutinu, proste si sadnem k notebooku, postavím sa alebo si ľahnem, pretože kvôli chrbtu musím striedať polohy a píšem, koľko vládzem. Je to zvláštne vyčerpávajúce, nechápem prečo to tak je, ale niekedy napíšem pár odsekov a už nevládzem ďalej – fyzicky, ani duševne. Neviem chrliť text, vždy je to iba pár odsekov alebo jedna kapitola. Potom to musím zavrieť a ísť si trebárs čítať alebo robiť niečo iné. Nie som schopný písať vkuse. 

• Príbeh nemám premyslený dopredu a keď aj mám, tak sa to tak nestane a dopadne to inak. Naozaj to vzniká v čase písania. Čo je pre mňa zaujímavé, je to akokeby som tú knihu sám čítal. Keby som mal príbeh nalinkovaný dopredu, tak by som sa asi trochu nudil. Som rád, že neviem, čo príde ďalej.

Čo číta Lukáš dnes 

Veľmi všeobecne čítavam súčasnú svetovú prózu – teraz napríklad Zlatý dům od Salmana Rushdieho. V texte mal milión odkazov, čo som videl prvýkrát a veľmi ma to potešilo. 

Slovenskú literatúru čítavam skôr výnimočne ale čítavam, sledujem si, čo vychádza a vyberám si. Vždy si prečítam novú knihu od Balla, čítam Rossovú (mám rád knihu Dandy). Okrem toho čítam veľa Čechov, ako je Jan Novák alebo Martin Ryšavý, ktorý chodieval celé roky na Sibír.

_____________________________________

Ak ste knihu Satori v Trenčíne ešte nečítali, môžete to napraviť tu. Útla kniha o Trenčíne – netrenčíne v akejsi neurčitej budúcej súčasnosti by vám určite nemala ujsť. My sme ju zhltli a po Bookclube s Lukášom Cabalom sme si ju dali ešte raz.

Tereza Spáčilová